Neprešiel by hádam ani deň, aby sme nehovorili o pomeroch na Slovensku. Ľudí trápi životná úroveň, politika, ale aj otrasy vo verejnom živote. Zdá sa však, že pri tom všetkom mnohý zabúdajú na to, o čom je Slovensko. Je to unikátna kultúra a dedičstvo, ktoré sme zdedili od našich predkov. Nejde iba o staré drevenice, hrady alebo literárne diela, ale predovšetkým o časť kultúry, ktorá je žijúca.

překlad

Jazyk náš každodenný

Čím bývate vo väčšom meste, tým menej sa stretávate s typickými prejavmi kultúry. Ľudia nemajú čas, nechce sa mi alebo majú na práci niečo celkom iné. Na dedinách je to o niečom inom. O žití v prítomnosti, a spolužití s úzkou skupinou v obci. Práve preto sa tu častejšie stretneme s nárečiami, ktoré prechádzajú z generácie na generáciu, práve vďaka individualizmu obyvateľov. V meste sledujeme opačný jav. A to stratu identity a výmenu za multikulturalizmus. Spolužitie je síce pekné, no za cenu vlasti. 
Dediny, v ktorých sme vyrastali nám už nič nehovoria. Ak ste teraz obyvateľom veľkomesta, už ste si od nich odvykli. Aj od zvykov a jazyka, ktorým sa tam dodnes rozpráva. Prečo je to tak? Nemali by sme si strážiť nárečia a s nimi aj slobodu ako poklad po predkoch?

rukopis

Keď sa chceme zaoberať touto problematikou musíme začať od začiatku. Bohužiaľ, kultúru ako takú vo veľkom ovplyvňuje štát. To má za dôsledok, že jediným povoleným jazykom v školách je slovenčina. Žiadne nárečie, žiadna zmienka o kultúrnom obohatení regiónmi, ktoré sú za nárečia zodpovedné. Už ako deti sme tak nútení potlačovať svoju identitu, aj keď pre niekoho sa to zdá smiešne. No práve jazyk je to, čo robí z národa žijúci národ. Ťažko sa dá kultúrou nazvať nekonečné hodiny strávené v knižniciach, pri televízií, internete či naprávaní výslovnosti. Namiesto toho, aby sme z jazyka na Slovensku urobili výsadu, stáva sa z neho iba kostnatý jazyk bez srdca a dedičstva.

4.5
11